"Yes, you can," odpovedala som. Najmenšie dievčatko z nich mi začalo hovoriť čosi v ich jazku a mladík asi v mojom veku, ktorého som si kvôli jeho vzrastu medzi deťmi nevšimla, povedal: "I will be translating. We are from Korea, and... We want to ask you: Do you believe in Jesus?" Súhlasne som pokývala hlavou. Kórejčania sa zasmiali od radosti, zborovo zdvihli ďakovne ruky nad hlavu, spľasli nimi a mladík o to veselšie pokračoval: "And, can we now pray for you? It will last from 15 seconds to one minute." Až ma zarazil ten presný časový údaj, asi chceli dať najavo, že ma dlho nezdržia. Opäť som im dala svoj súhlas. Pristúpili ku mne bližšie a začali sa nahlas modliť. Každý inak, v inom tempe, ktovie, možno aj inú modlitbu. Znelo to veľmi zvlástne. Okolo sa prechádzali ľudia, turisti, a mňa obklopil babylonský virvar. Ale nebolo to nepríjemné. Iba jedna vec ma vyrušovala. Všimla som si, že asi na dva metre od nás stojí asi štyridsaťročná Kórejčanka, patriaca ku skupinke, a natáča si nás na kameru. Keď sa všetci domodlili, celí vysmiati mi poďakovali a rozlúčili sa. Ich vodkyňa s kamerou ku mne pristúpila, zľahka ma chytila za lakeť, usmiala sa a odišla.
Už ma zastavilo mnoho pouličných evanjelizátorov. Naučila som sa komunikovať s nimi striedmo, odpovedať na ich otázky, aj sa s nimi nakrátko pobaviť o veciach viery. Ak na mňa začali chrliť citáty z Biblie, nepustiac ma k slovu, alebo po mojej odpovedi, že som kresťanka, ma urýchlene pozývali na biblické čítania, ktoré mali o chvíľu začať o pár ulíc ďalej, a to, že som im odriekla účasť, označili ako nezáujem o Bibliu, snažila som sa pri zachovaní všetkej slušnosti porúčať. Mnohokrát sa vtedy ich úsmevy a vzletné slová rozplynuli ako mydlové bubliny, jeden mladík na mňa dokonca raz zvýšil hlas a začal byť nepríjemný: "Ale prečo, prečo teraz nemáš čas rozprávať sa o Biblii??? Na to musíš mať čas vždy!!!" a bez pozdravu nervózne odkráčal.
Neviem, čo boli zač tí, ktorí sa za mňa na ulici modlili. Nemyslím si však, že mali pochybné úmysly, nech patrili do ktorejkoľvek komunity. Prítomnosť ich kamery ma oproti spomenutým naliehavým kázňam, ktorých som sa napočúvala dosť, pramálo obťažovala. Ktovie, možno ponúkli svoje modlitby aj tým, ktorí im na otázku "Do you believe in Jesus?" odpovedali záporne. A možno nie. Ja som sa po rozlúčke s nimi ešte dlho usmievala.